Róbert Petruš o prestupe do MFK Bytča: „Bol to dobrý krok, opäť som získal chuť do futbalu.“ (rozhovor)

27.6.2023

V Považskej Bystrici či predtým v Borčiciach si pôsobil niekoľko sezón. Ako na ne spomínaš?

„Do Borčíc som prestúpil v čase, keď majiteľ odhlásil klub z druhej ligy a spolu s Lukášom Mravcom, Mirom Barčíkom, Maťom Sivom či Ľubom Hanzelom sme prišli, aby sme pomohli k návratu vyššie. Keď sme bojovali s Dubnicou o postup do druhej ligy, po sľubnej jeseni prišli ďalšie problémy. Došlo k spojeniu s Považskou Bystricou, v tíme nás ostalo iba päť, zvyšok prišiel z Pov. Bystrice, ktorá vtedy hrala piatu ligu. Keď sa klub definitívne presťahoval do Považskej Bystrice, rozhodli sme sa spolu s Máriom Borisom, Lukášom Mravcom, Braňom Gambošom a Lukášom Slávikom ostať. Ambície treťoligového klubu smerovali vyššie, no najprv to nevyšlo, potom prišiel kovid a hoci sme na jar výborne finišovali, postup nám unikol. Až v sezóne 2021/2022 to konečne klaplo a postúpili sme. Veľmi rád spomínam na kabínu, nielen tú úplne prvú, keď tam ešte bolo Jožko Bobot či Roman Častulín, ale aj na tú postupovú. “

V druhej lige si odohral iba jesennú časť, potom nasledoval nečakaný odchod.

„V 2.lige sme nastupovali na poste ľavého obrancu striedavo s Matejom Vaculíkom. Jeseň nám vyšla solídne, počas zimnej prestávky odišlo päť hráčov, rovnaký počet prišiel. V príprave som odohral všetky zápasy, no potom pribudli ďalší dvaja hráči a bolo treba káder zúžiť. Čierny Peter nakoniec ostal mne. “

Dlho si neostal bez angažmá, okamžite po tebe siahla Bytča.

„Už v lete som sa pohrával s myšlienkou, že by som skončil, ale pokračoval som ďalej. Hneď po tom, ako som v Pov. Bystrici skončil, ma kontaktoval tréner Stanislav Lojdl, ktorého poznám zo žilinského dorastu a dnes trénuje Bytču. Nešiel som do neznáma, s viacerými hráčmi sme pôsobili v druholigovej Tepličke, na ktorú veľmi rád spomínam, najmä na super kolektív. V Bytči je viacero skúsených hráčov - Lukáš Mravec, Marek Filo či bývalý reprezentant Viktor Pečovský, ktorý vedie žilinskú „šestnástku“ ako asistent. Bol to dobrý krok, opäť som získal chuť do futbalu, mám z neho radosť a dokonca som prispel aj k trofeji. “

Prezidentský pohár bol veľkou motiváciou?

„Keď som prišiel do Bytče, hlavnou prioritou bol spomínaný pohár. Vedenie aj hráči sa túžili zapísať do histórie ako prvý držiteľ trofeje. Semifinálový súper z Klasova sa mi páčil viac ako finalista z Dulovej Vsi, pretože bol technickejší a živší. V Poprade, v národnom centre prišlo 800 ľudí, veľa bolo do nás. Prostredie bolo výborné, pred zápasom súper dával vyhlásenia že vyhrá a predĺži svoju neporaziteľnosť. My sme boli opatrnejší, kvalitu sme dokázali na ihrisku. Po polčase 1:1 som dal gól z priameho kopu a o tri minúty po mojom centri Podmalík zvýšil na 3:1. V závere sme dali ešte jeden gól a pohár bol. Trofej preberal ešte vlani háč Pov. Bystrice a teraz náš kapitán Lukáš Mravec, ja som prebral šek na päťtisícovú prémiu a Viktor Pečovský plaketu. Oslavy neboli veľké, nejaké pivko, lebo ráno sme išli všetci do práce. “

Keď som prišiel do Bytče, hlavnou prioritou bol spomínaný pohár. Vedenie aj hráči sa túžili zapísať do histórie ako prvý držiteľ trofeje.

Aj na novom pôsobisku sa venuješ mládeži, čo to pre teba znamená?

„Práca s deťmi ma baví, teraz mám mladších žiakov U 12, hráme však so súpermi o rok staršími. V Pov. Bystrici som viedol spolu s Robom Demjanom a Marekom Zuziakom prípravku U 8. Bolo mi aj ľúto zanechať tieto deti, našli sme si k sebe vzťah. Práca s mládežou ma napĺňa a vyhovuje mi, pretože v jeden deň hráme ráno zápasy so žiakmi, prídem domov na obed a poobede hrám za mužov. Radosť má nielen partnerka, ale aj dvadsaťmesačná dcérka, pretože mám na obe viac času, môžeme chodiť na výlety. Som uvoľnenejší, nepociťujem tlak a nervozitu. “

Sleduješ bývalých spoluhráčov?

„Samozrejme, denne si telefonujem s Robom Demjanom. Umiestnenie je na nováčika solídne, bodov mohlo byť viac. Prvý rok je najťažší, škoda, že to nemohlo zažiť „staré“ mužstvo, pretože odvtedy sa káder výrazne obmenil.“

Aká bola rozlúčka so spoluhráčmi, čo spomienky?

„Nebola, všetko prebehlo veľmi rýchlo. Mal som inú predstavu, pôvodne som chcel skončiť v lete. Keď budem mať čas, prídem do Považskej Bystrice pozrieť spoluhráčov, doteraz to nevyšlo, lebo kolidovali termíny. Považská Bystrica je minulosťou, no môžem si z hrdosťou povedať, že keď som v druhej lige nastúpil, nikdy som neprehral. V dvoch zápasoch sme nakoniec vyšli naprázdno, no v Košiciach bol až do môjho vystriedania stav 0:0 a doma proti Slovanu B som prišiel namiesto vylúčeného Vaculíka za stavu 0:1. Prehrali sme 1:2, ale môj pobyt na ihrisku skončil 1:1 (smiech). V Považskej Bystrici som zažil krásne aj menej krásne chvíle. Ak by som ostal, nevyhral by som prezidentský pohár, asi je to tak, ako má byť. “

zdroj: Facebook MŠK Považská Bystrica